Posolstvo Panny Márie z La Salette

Bolo to 19. septembra 1846, v sobotu, na vigíliu sviatku Sedembolestnej Panny Márie.

Krásna Pani hovorila s deťmi. „Plakala po celý čas, čo s nami hovorila.“ 


„Priblížte sa, deti moje, nebojte sa, som tu, aby som vám ohlásila dôležité posolstvo.
Ak sa môj ľud nebude chcieť podriadiť, budem nútená pustiť rameno môjho Syna.
Ono je také mocné a ťažké, že dlhšie ho už nemôžem podopierať. Ó, ako dlho už trpím za vás! 

Keď chcem, aby vás môj Syn neopustil, musím ho neustále o to prosiť, ale vy si z toho nič nerobíte.
Hoci by ste sa akokoľvek modlili, neviem, čo robili, nikdy mi nedokážete vynahradiť

moju námahu, ktorú pre vás vynakladám. Dala som vám šesť dní na prácu a siedmy som vyhradila

pre seba, ale nechcú mi ho priznať. Toto vlastne robí ťažkým rameno môjho Syna.
Taktiež furmani vo svojich preklínaniach používajú meno môjho Syna. To sú dve veci, ktoré činia

tak veľmi ťažkým rameno môjho Syna. Ak vyjde úroda navnivoč, bude to vaša vina. Ukázala som              

vám to minulý rok na zemiakoch. A predsa ste si z toho nič nerobili. Ba naopak, keď ste našli

hnilé zemiaky, kliali ste, používajúc v preklínaniach meno môjho Syna. Budú sa kaziť ďalej a v

tomto roku na Božie narodenie nebudú už  vôbec.“
 

Melániu  zaujalo slovo zemiaky - pommes de terre. V nárečí sa zemiaky pomenúvali las trufas a slovo pomme znamenalo jablko. Melánia sa obrátila na Maximina s prosbou o vysvetlenie. Ale Krásna Pani ho predišla: 

             „Ach, deti moje, nerozumiete tomu po francúzsky ?
            Hneď vám to poviem  inak „Ak máte obilie, netreba ho zasiať.
            Všetko, čo zasejete, zožerie chrobač, a čo vzíde, rozsype sa na prach pri mlátení.
            Nastane veľký hlad. Ešte predtým deti do sedem rokov dostanú triašku a budú zomierať v náručiach tých,                        

            ktorí ich držia. Pokáním iných bude hlad. Orechy sa pokazia a hrozno zhnije.“ 
 

Potom Krásna Pani hovorila ďalej, no počul ju len Maximin. Melánia nepočula ani slovo, hoci videla, že Krásna Pani pohybuje perami. Po chvíli zasa Melánia počula slová a Maximin, ktorý nepočul nič, sa začal hrať s klobúkom a koncom palice triafal do kamienkov, nachádzajúcich sa pred ním. Krásna Pani vtedy zverila každému z nich tajomstvo. Potom opäť obidve deti počuli jej slová: 
 

„Ak sa obrátia, kamene a skaly sa premenia na kopy zrna a zemiaky sa samy zasadia. Dobre sa  modlíte, deti moje ?“

„Nie veľmi, Pani,“ úprimne odpovedajú pastierikovia.        

„Ach, deti moje, treba sa dobre modliť ráno i večer.

Ak nemáte čas, pomodlite sa aspoň Otče náš a Zdravas,a ak budete môcť, modlite sa viac.
V lete na svätú omšu chodí len niekoľko starých žien. Iní pracujú v nedeľu celé leto. V zime, keď nevedia, čo robiť, idú na svätú omšu jedine preto,  aby sa vysmievali z náboženstva. V čase veľkého pôstu chodia k mäsiarovi ako psy. Deti moje, či ste niekedy videli zhnité zrno?“ „Nie, Pani,“ nerozmýšľajúc odpovedali deti. Krásna Pani hovorí Maximinovi:  „Ale ty, moje dieťa, muselo si to niekedy spolu s otcom vidieť v okolí Coin. Majiteľ poľa povedal vtedy tvojmu otcovi: « Poďte sa pozrieť, ako sa moje zrno kazí ».  Išli ste s ním. Tvoj otec  vzal dva, alebo tri klasy do dlaní, rozdrvil ich a všetko sa premenilo na prach. Potom ste išli domov. Keď ste boli vzdialení od Corpsu asi pol hodiny, otec ti dal kúsok chleba, hovoriac: « Tu máš, dieťa, jedz chlieb ešte v tomto roku, lebo neviem, či ho bude niekto jesť v budúcom roku, ak sa bude zrno naďalej tak kaziť. »“

„Skutočne to tak bolo, už viem, takmer som na to zabudol, “ odvetil Maximin. A Krásna Pani zakončila svoje posolstvo opäť vo francúzštine: 

         „A teda, deti moje, ohláste toto posolstvo všetkému môjmu ľudu.“ 
 

Potom Krásna Pani išla hore úbočím, z ktorého pred chvíľou deti zbehli. Deti ustúpili nabok, aby mohla prejsť.  Prekročila potôčik a neobzerajúc sa zopakovala ešte raz: 

                       „A teda, deti moje, ohláste toto posolstvo všetkému môjmu ľudu.“

         A to je všetko, čo Krásna Pani povedala pastierikom. Krásna Pani stúpala hore cestičkou vedúcou z údolia na vrchol vyvýšeniny. Deti išli za ňou a potom sa ocitli vedľa nej. Keď Pani vyšla hore, vzniesla sa do výšky asi jeden a pol  metra. Pozrela smerom k nebu a potom na zem. Obrátená tvárou k juhovýchodu, „celá vo svetle“ pomaly mizla. Najprv hlava, plecia a potom celá postava. Maximin videl už len ruže na jej topánkach, chcel ich zachytiť, ale jeho ruka zostala prázdna.
 

NAŠE PÔSOBISKA

 

 

 

Saletíni v Poľsku