Melánia Calvatová

     Narodila sa v Corpse 7. 11. 1831 ako štvrté z jedenástich detí. Po zjavení ešte do polovice decembra zostala v Ablandinse a potom - ako i Maximín, sa dostala do školy rehoľných sestier v Corpse. V r. 1851 prijala v hlavnom dome sestier Božej Prozreteľnosti v Corence pri Grenoble reholné oblečenie i meno Mária z kríža. Tu nie zo svojej viny bola zle vedená. Keďže jej rehoľný život veľmi sťažovali početné návštevy, a  aj zo zdravotných dôvodov nebola pripustená k zloženiu rehoľných sľubov. Na krátky čas sa vrátila do Corpsu, odkiaľ ju istý anglický prelát - konajúc si v La Salette púť - s povolením biskupa z Grenoble zobral so sebou na konci r. 1854 do Anglicka. Tam vstúpila ku karmelitánkam v Darlingtone. Napokon po šiestich rokoch jej predsa len dovolili, aby sa vrátila do Francúzska.

               Najprv bývala v kláštore v Marsei, potom viedla  detský domov. Po návrate do Marscille spoznala biskupa Castellamare, ktorý ju poveril výchovou mladých dievčat vo svojej diecéze v Taliansku. V r. 1872 bola Melánia prijatá na súkromnej audiencii u pápeža Leva XIII. Po ďalších  pobytoch vo Francúzsku a Taliansku si nakoniec v juhotalianskom   Altamure našla svoje miesto, kde mohla žiť nikým nespoznaná. Raz povedala: Prosím Pána, aby ma ukryl a dovolil mi trpieť.

                Keď 15.12. 1904 biskup, jej duchovný vodca, všimol, že nebola na svätej omši, poslal po ňu. Keď sa po viacnásobnom klopaní na dvere nikto neozýval, dvere vylomili a našli ju mŕtvu na zemi s rukami vystretými ako v modlitbe.

               Melánia viedla život v krajnej chudobe, plný utrpenia, ale hlboko náboženský a prísny. Až do konca  zostala verná  všetkému, čo sa týkalo zjavenia v La Salette. Hoci bola nevzdelaná a bez výchovy, vo veku osemnásť rokov bola považovaná za osvietenú a vzdelanú ženu. Napríklad mala povolenie viesť počas trvania noviciátu za prítomnosti novicmajsterky akési tlačové besedy pre kňazov, ktorí  prichádzali zďaleka i zblízka a ktorí každú jej výpoveď zapisovali ako  veľmi vzácnu a cennú. Neskôr tieto poznámky často  použili, keď ich v nedeľu čítali z ambony, alebo zverejňovali v novinách. Keby mala Melánia takú novicmajsterku ako vizionárka sv. Bernardeta Sobirousová, jej budúcnosť mohla byť úplne iná. A takto nie z vlastnej viny  bola postavená do úlohy, ktorá nezodpovedala ani jej povolaniu, ani výchove, ani jej povahe.

               Kňaz Perrin, jeden z prvých farárov v La Salette správne povedal: Biedna, musí za milosť, že uvidela Božiu Matku, draho platiť!  

               Onedlho po zjavení, v Corpse u sestričiek a potom i v noviciáte ovládol  Melániu skutočný smäd po čítaní. Celý život viedla bohatú korešpodenciu, v ktorej sa zhromaždilo  viac ako tisíc listov. Melánia rýchlo zistila, že svet sa o ňu zaujíma len vďaka tomu, že bola svedkom zjavenia. A biskup Grenoble po cirkevnom schválení pravdivosti zjavenia jasne vyhlásil: Teraz sa končí poslanie detí a začína sa poslanie Cirkvi! Možno i preto je psychologicky pochopiteľné, že Melánia čoraz viac bojovala so zachovaním tajomstva, ktoré poznal len biskup z Grenoble,  pápež a jeho dôverník.

               V r. 1879 zverejnila svoje tajomstvo. Mala štyridsaťsedem rokov.(Trpela fóbiou z prenasledovania.) Cirkev toto tajomstvo nikdy neschválila, lebo nebolo totožné s tým, o ktorom písala v r. 1850 pápežovi. 

               Vo veku šestdesiatdeväť rokov dala do tlače svoje Poznámky života. Ktoré boli pokračovaním zápiskov z dvadsiateho roku jej života. Z poznámok zreteľne vidno, z ktorými životopismi svätých a legendami sa inšpirovala a s ktorými  postavami sa stotožňovala. V jej poznámkach sa spomína, že  už pred r. 1846 mala vízie, hrala sa s malým Ježiškom a sv. Jozefom atď. To, čo jedného času povedala o svojich predpovediach, sa týka  i jej životných poznámok: Mali by sa spáliť! - pretože nemali veľa spoločného s historickou pravdou. Melánia ťažko znášala, že jej biskup nepovolil vo svojej diecéze zložiť rehoľné sľuby a ani neschválil jej rehoľnú regulu. I keď biskup v Grenoble cirkevne schválil zjavenie a stal sa veľkým ctiteľom Plačúcej Matky z La Salette, považoval za svoju povinnosť nedovoliť Melánii zložiť rehoľné sľuby. Nielen že jej chýbala pripravenosť, ale  i schopnosť podriadenia a zapojenia sa do nejakej komunity. To, čoraz ironicky napísala vo svojej korešpondencii, sa týka i jej samotnej:  Melánia z kríža je krížom pre každého, čiže ťarchou pre všetkých.  Lenže zodpovednosť za tento stav leží viac na pleciach vychovávateľov a duchovných vodcov ako na nej.